Anna Horčinová: augusta 2012

Impossible 2012

Modelov - prevažne tanečníkov, inscenujem v indiferentných priestoroch, vo fyzicky náročných pózach, ktoré odzrkadlujú možnú nestabilitu a neistotu v našich vlastných možnostiach. Telo sa tak stáva nositeľom informácie, vytvára napätie či konfrontáciu priestoru a tela. Póza a gesto ako zobrazenie osobného pocitu, alebo citového rozpoloženia. Séria tak neodkazuje len k určitým uzavretým príbehom, ktoré vznikajú na pozadí scény, ale aj k nášmu vlastnému vnímaniu.

Models, mostly dancers, are staged in indifferent environments, preforming physically demanding poses that reflect the potential instability and uncertainty of our own choices. The body so becomes a carrier of information, it creates tension and confrontation between itself and the space. Pose and gesture also represent a personal view on feelings or emotional conditions. Series not only refers to certain stories emerging behind them, but also to our own perceptions.

At the Beginning

Moja vlastná fikcia je mojou vlastnou realitou 2011

V 70. rokoch 20. storočia sa medzi román a autobiografiu včlenil nový naratívny diskurz, autofikcia, ktorý modifikoval vzťah fikcie a skutočnosti, pravdivosti a pravdepodobnosti a nastolil nový modus písania o sebe. Autofikcia je hybridné a fragmentárne gesto na pomedzí fikcie a dokumentu. Fiktívna autobiografia často spája životy spisovateľa a rozprávača. Spisovateľ si vytvorí svojho vlastného rozprávača a pomocou neho sprostredkuje určitú dávku fiktívnej reality. Rozprávač zastáva rolu spolukonateľa a spolutvorcu našich identít. Rozširuje poznanie, ale zároveň mystifikuje.

My own fiction is my own reality 2011

In the 70s of the 20th century a new narrative discourse „autofiction“ emerged between the novel and autobiography, that modified the relationship between fiction and reality, truth and probability, and raised a new style of writing about oneself. Fictional Biography is a fragmentary gesture on the borders of fiction and document. Often connects the lives of the writer and narrator. The writer creates its own narrative and using it conveys a certain amount of fictional reality. The narrator takes the role of co-identity.

Bolo Nebolo 2010

Súbor fotografií poukazuje na formatívne prvky, ktoré predurčili a z časti ovplyvnili môj fantazijný vývoj. Zaoberala som sa spomienkami z mojej minulosti, ktoré hrali veľmi významnú rolu v mojej detskej imaginácií a posúvali hranice medzi reálnym a nereálnym...”možným a nemožným”. Každá fotografia predstavuje jeden konkrétny moment, konkrétny obraz, ktorý mi napriek plynutiu času ostal ukotvený hlboko v mysli.

Was or Was not 2010

In this body of work I explored formative elements which, as I think, predetermined and partly influenced the development of my imagination. I used memories from my past, which played a very important role in my childhood imagination, to define the boundaries between real and unreal... “possible and impossible”. Each photo represents one particular moment, a specific picture that despite elapsed time remained anchored deeply in my mind.

. ešte nie je všetkému konieC 2010

Téma koniec fotografie mi poslúžila ako vodítko v snahe vizualizovať „koniec“. Nemyslím tým ten fatálny koniec, po ktorom už nič nie je, ale koniec po ktorom prichádzjú opäť ďaľšie a ďaľšie konce. Sú to konce metaforické a veľakrát nie je jasné z ktorého konca je vlastne začiatok. Slovo koniec a jeho slovotvorný základ je veľmi foremný. Má široký záber, je ľahko mätúci a má časté použitie...

. it is not over yeT 2010

I tried to visualize the "end". I do not mean that a fatal outcome, after which there is nothing but the end again, followed by another and another ends. They are often metaphorical and not everytime is clear from which end is actually the beginning. The word „end“ and his basic of word formation is very often used. It has a wide range and is often confusing...

Through my eyes 2010

I tried to illustrate the void left by recession - emptiness, symbolise it an unobvious way... Make people look at photographs and relate them to the recession themselves. Let the audience see the recession through my eyes. Photos are metaphors for ordinary life in extraordinary moments.
(The project was created during the intership in Finland)

1+1=11 2009

Rebelujeme, experimentujeme s formálnymi prvkami, odmietame ustálené gramatické pravidlá jazyka. Vytvárame novotvary, neologizmy, nekonformné kombinácie záberov, používame nepredvídateľnosť ako zámer, snažíme sa vyčnievať z más... Fotografie sú rozdelené do piatich triptychov, akoby piatich kapitol, pričom v každej je rozpovedaný jeden príbeh so svojím prológom aj epilógom…lenže nie vždy v zaužívanom poradí. Úlohou nie je diváka zmiasť, ale poskytnúť mu nejakú náhradu, akúsi “spomaleninu, alebo druhú šancu” v našom absorbovaní všetkých vnemov, ktoré nás doslova zožierajú a nedajú nám zastať a vydýchnuť si. Mojou snahou bolo priblížiť divákovi inscenovanú fotografiu s priam filmovou atmosférou, aby každý záber pôsobil ako zastavený moment a aby “čitateľovi” na vytvorenie svojho vlastného “filmu” stačil len jeden záber. Ejzenštejnovskú formuláciu 1+1=3 (záber plus záber vytvára tretí význam) zmenil francúzsky režisér novej vlny Jean-Luc Godard na 1+1=11. Matematický rozdiel medzi 3 až 11 je špecifikom. Vytvára sa ním veľkorysý interpretačný priestor, ktorý neobmedzuje diváka svojou významovou konštrukciou, ale necháva mu miesto pre vkladanie jeho vlastných významov. Odmieta vysvetľovať, počíta s asociatívnosťou rozumu, s ľudskou potrebou objavovať neznáme a nejednoznačné, s prirodzenou prítomnosťou nevysvetleného. Vytvára atmosféru, ktorá omamuje.

We rebel, we experiment with formal structures and we reject accustomed grammar rules of language. We create new formations, neologisms, nonconformist combinations of shots, we use unpredictability as our intention and we hope to stick out from the masses. While sometimes it’s quite enough to... Photographs are divided into five triptychs, i.e. five chapters, while each of them tells its own story with prologue as well as epilogue... yet, not always in an order one would expect. This is not supposed to confuse the viewer but to offer him a kind of substitute, some “delayer, or a second chance” to absorb all perceptions, that are so to say swallowing us and won’t give us a break, won’t let us rest. I tried to introduce you to staged photography that has almost a movie-like atmosphere and every shot has the feel of a frozen moment to it and the “reader” can create his own “movie” based upon just one shot. Eisenstein’s formula 1+1=3 (a shot plus another shot leads to a third meaning) was changed by the French New Wave director Jean-Luc Godard to 1+1=11. The mathematic difference between 3 and 11 is very distinctive. It gives us a generous room for interpretation, which doesn’t set limits with its construction of meaning but leaves room for interpretation on the part of the viewer. It refuses explanation, on the contrary - it takes in account the ability of reason to associate, the human need to explore the unknown and ambiguous, the natural presence of the unexplained. It creates an atmosphere that is intoxicating.

Archív blogu